Pojem duša pochádza z latinského koreňa anima, čo znamená dych, dýchanie.
Svojou podstatou označuje tento duchovný princíp, ktorý oživuje telo živých bytostí, či už ide o človeka, zviera alebo dokonca rastlinu. Pojem, ktorý sa študoval a symbolicky znázorňoval v rôznych podobách už od staroveku, sa používal vo filozofických, náboženských, psychologických a ľudových hnutiach.
Duša, často spájaná s duchom, sa však od neho líši a je považovaná skôr za životnú silu.
Duša je nehmatateľná a zároveň imanentná, je spojená so samotnou ideou života, je oddeliteľná, ale neoddeliteľná.
Čo je duša?
Po stáročia bola duša tým, čo vyjadruje a vysvetľuje princíp života, pretože bytosť bez duše nemôže byť živou bytosťou.
Podľa latinského zdroja anima by teda bola neživá, t. j. bezduchá. Aká je teda podstata duše?
Na to by sme museli vziať do úvahy rôzne duchovné, náboženské, ako aj filozofické zdroje a prúdy, ktoré v priebehu času prikrášlili práve tento pojem duše.
Duša v náboženstvách
Na pochopenie duše v kresťanskom náboženstve je dôležité mať antropologický aj biblický pohľad.
V starovekom Grécku sa človek skladá z tela a duše, zatiaľ čo v biblickej vízii takáto dualita alebo oddelenie medzi nimi neexistuje.
Inak by bolo ťažké pochopiť samotný pojem vzkriesenia, eucharistie atď.
Podľa Katolíckej cirkvi je každá duchovná duša stvorená Bohom a je nesmrteľná.
Po smrti nezahynie, keď sa oddelí od tela, a v čase konečného vzkriesenia sa opäť spojí s telom.
V čase súdu sa duša dostane buď do neba, očistca, alebo do pekla.
Pre katolíkov existuje len jeden život, ktorý sa delí na tri časti, t. j. pozemský život spojený s telom, nebeský život, v ktorom sa duša teší z videnia Boha, a napokon život vzkriesenia tela.
V hebrejskom náboženstve je jedným z biblických názvov ľudskej duše nešama (נשמה), čo môže znamenať aj dych.
V hebrejskej kabale je definovaných päť úrovní duše od najnižšej po najvyššiu: Nefeš, Ruah, Nešama, Haya a Jehida.
Prvé tri úrovne možno prirovnať k trom úrovniam duše, ktoré definoval Platón. To znamená Sóma, psychologická duša, Psyché, citová duša a Noós, intelektuálna duša.
V moslimskom náboženstve islam rozlišuje tri duchovné entity: dušu, psychiku a ducha. Duša sa vdychuje do ľudského tela od 120. dňa po počatí.
Duša po smrti opustí ľudské telo a má tiež pojem nesmrteľnosti. Duch je rozumová stránka ľudskej bytosti a ich spojenie tvorí psychiku, t. j. samotnú ľudskú bytosť.
Duša je v šiizme atribút, ktorý oživuje telo počas života živej bytosti. Počas prechodu na onen svet duša dostáva svoj súd a « prežíva » druhú smrť, pri ktorej je vylúčená z tela.
V animistických náboženstvách je duša tou silou, tou životnou silou, ktorá oživuje všetky živé bytosti, nech sú akékoľvek, ako aj prírodné živly.
V hinduistickom náboženstve je duša základom indického myslenia, je to životný dych.
Na rozdiel od iných náboženských prúdov a gréckych a západných koncepcií má duša okrem tohto osobného atribútu aj transpersonálny a kozmický význam.
Akoby duša jednotlivca mohla byť zároveň dušou sveta.
Duša vo filozofii
Vo filozofii je duša to, čo robí bytosť nesmrteľnou.
Vysvetľuje prítomnosť života, pohybu a tiež myslenia.
Vplyv gréckej filozofie duše sa tiahne až do súčasnosti.
Od Aristotela a jeho trojdelenia troch duší, vegetatívnej, zvieracej a intelektuálnej, až po Freudovo id, ego a superego.
Platón, Sokratov dedič, je tiež stúpencom trojdelenia.
Platón si kladie otázku, či naše konanie závisí od jediného princípu, alebo od troch rôznych princípov, z ktorých každý má svoju vlastnú funkciu.
To znamená, že jeden z týchto princípov je, že sa učíme (noos), druhý, že sa hneváme (thumos) a tretí, že hľadáme potešenie z plodenia, jedenia atď.
Hlava je teda sídlom rozumu a myslenia, brucho sídlom túžby a srdce sídlom odvahy, dôstojnosti atď. Tieto tri časti duše sú potom spojené s tromi triedami ideálneho mesta.
Samozrejme, mnoho ďalších gréckych, nemeckých a francúzskych filozofov si kládlo otázku o existencii duše, jej podstate, zobrazení a symbolike.
Mnohí ľudia v rôznych náboženských, duchovných a filozofických prúdoch sa pýtajú, kde by mala duša sídliť, či by to bolo sídlo vedomia, alebo skôr ducha?
Je rozdiel medzi dušou a duchom?
Táto otázka sa zdá byť chúlostivá, zložitá a odpovede na ňu môžu byť protichodné v závislosti od náboženských a duchovných prúdov.
Pre niektorých je duša vedomím, ktoré po smrti opúšťa fyzické telo, zatiaľ čo duch sa považuje skôr za životnú silu. Pre iných je duša duchovnou časťou ľudskej bytosti a duch je neľudská bytosť.
Duša by tiež bola našou božskou časťou a duch tým, čím skutočne sme. Bolo by to aj sídlo nášho vedomia. Duša je to, čo spája ducha s jeho stvoriteľom.
Vo filozofickom a metafyzickom prístupe sa hovorí o trojitej podstate človeka, o známej triáde tela, duše a ducha.
Nie vždy je však ľahké rozlíšiť dušu od ducha, pretože tieto dve veci sú navzájom prepletené a zamenené.
Duša je tu vnímaná ako sídlo všetkých psychických aktivít a stavov vedomia človeka. Práve duša svojimi intelektuálnymi, morálnymi a emocionálnymi dispozíciami vytvára individualitu, t. j. hlboké « ja ».
Duša je teda spojená s vedomím, ale aj s egom, intelektom, rozumom a tiež so srdcom, ktoré by pre niektorých bolo samotným sídlom duše, ktorá by bola priťahovaná buď smerom nadol, k hmote, alebo smerom nahor, k duchu.
Na druhej strane duch má skôr predstavu vitálneho dychu alebo dokonca božského. Duch môže byť « Noûs » a zodpovedá duchovnejšiemu rozmeru. Oduševňuje dušu a telo. Duch Svätý je to, čo prichádza zhora, božský princíp.
V súhrne je Duch Svätý (božské svetlo) priradený k prvku ohňa « Logos », ľudský duch « Noûs » k vzduchu, duša « moi » k vode a telo k zemi. Piaty zmysel by bol fyzický svet.
Duša je teda prostredníkom medzi duchom a telom. Duša, ktorá je spojená s vodou, má tento premenlivý charakter a môže sa nachádzať v troch rôznych stavoch:
- pevné a spojené s hmotou
- likvidné a kolísavé, často čerpané
- plynné a spojené skôr s duchom
Duša sa teda skladá z myšlienok a emócií a vďaka svojej povahe je v rovnováhe medzi mysľou a telom.
Stiahne sa, keď sa pripúta k egu, keď podlieha nekontrolovanej mysli, keď ignoruje svoju hlbšiu podstatu atď. Do sveta ducha sa dostane vtedy, keď sa odpúta od ega a mysle, keď sa spojí s rozumom a odpúta sa od minulosti, budúcnosti a keď je v prítomnosti.
Duša sa tiež pozdvihne, keď sa snaží spoznať samu seba a otvorí sa transcendentnu.
